Kedysi dávno žil vo Vietname neďaleko džungle veľmi chudobný muž so svojou ženou. Každý deň sa vydával hlboko do džungle rúbať drevo. Jeho žena potom drevo na kúrenie nosila na trh, kde ho vymieňala za ryžu. Muž poctivo drel od svitu do mrku, ale aj tak si ledvaže zarobili na živobytie.
Jedného dňa pracoval drevorubač na brehu rieky. Odrazu mu sekera vykĺzla z unavených dlaní a s hlasným žblnknutím spadla do vody. Muž okamžite skočil za ňou, ale nech hľadal, ako hľadal, po sekere akoby sa zľahla zem. Vyliezol teda na breh, celý zmočený a nešťastný. Sťažka sa posadil a povzdychol si. Ako len teraz seba a manželku uživí, keď už ani sekeru nemá?
Sedel tam takto so sklopenou hlavou hodnú chvíľu, keď tu sa mu zazdalo, že sa na neho niekto díva. Pozdvihol oči – a naozaj. Rovno pred ním stál akýsi deduško.
„Čože ťa trápi, chlapče?“ opýtal sa neznámy starý pán a prisadol si k nemu.
Drevorubač sa mu so všetkým zveril: ako majú so ženou sotva čo jesť, ako pracuje celé dni a ako teraz ešte na jeho veľkú smolu stratil sekeru, nástroj ich obživy a ich jediný majetok.
„Vidím, že si dobrý a poctivý človek,“ potľapkal ho deduško chlácholivo po ramene. „Preto ti rád pomôžem. Ak tu chvíľu počkáš, prinesiem ti sekeru naspäť.“
Drevorubača však neopúšťal smútok. „Už som všetko prehľadal, a sekeru sa mi nájsť nepodarilo, iba čo som sa zmočil. Netrápte sa, deduško, ešte aj vy.“
Ale starček nedbal na mužove námietky a rezko vstal. „Vieš, kto vlastne som?“ opýtal sa. Keď si všimol drevorubačov udivený pohľad, pokračoval: „Som drak tejto rieky.“
Drevorubač užasol. Vedel o tom, že každá rieka má svojho draka – a ten sa môže premeniť na čokoľvek, hoci aj na deduška.
A skutočne, starček sa…