Pri pohorí Ánd na juhu Ekvádora sa v národnom parku El Cajas nachádza nádherná lagúna. Kedysi dávno zrejme táto lagúna ešte neexistovala, lebo starí obyvatelia si pamätajú, že na jej mieste stál veľký ranč. Ten patril istému bohatému pánovi. Na ranči mal obrovský dom a, samozrejme, hospodárstvo, na ktorom pracovalo množstvo roľníkov.
Jedného horúceho dňa, presne na poludnie, prišiel k domu akýsi starček so starenkou. Putovali už veľmi dlho a boli hodne unavení. Preto keď zbadali honosné sídlo, obaja sa nesmierne potešili. Boli už príliš starí na takú dlhú cestu a nádejali sa, že na ranči si budú môcť oddýchnuť a načerpať nových síl.
Zámožná rodina práve obedovala, keď začuli klopanie na dvere. Deti sa hneď rozbehli ku dverám, pretože boli zvedavé, kto to k nim prišiel.
„Dobrý deň. Sme na dlhej ceste a prosíme vás len o trochu vody a možnosť oddýchnuť si,“ povedal starček s pokorou, len čo zbadal pána domu.
Avšak majiteľ ranča nemal záujem niekomu pomáhať. Podráždeným hlasom prikázal slúžke, aby ich okamžite vyhnala z jeho pozemku. Aj deti len povýšenecky pozerali na strhaných pútnikov a rýchlo sa vrátili k svojmu obedu.
No keď slúžka videla tých vysilených starých ľudí, zľutovala sa nad nimi. V stajni pre kone bolo jedno miesto, kde sa mohli zložiť a oddýchnuť si na slamenej posteli. Spoločnosť im síce robili erdžiace koníky, ale bol tam príjemný chládok a posteľ bola vskutku pohodlná. Slúžka po chvíli odbehla preč. Išla pre nich zobrať kúsok jedla a čerstvú vodu. Starček so starenkou boli potešení a nevýslovne vďační.
„No teraz sa už musím vrátiť späť do domu, iste ma hľadajú. Ale okolo polnoci vás ešte prídem pozrieť,“ povedala slúžka a potichu sa zo skromnej miestnosti vytratila.
Čoskoro slnko zašlo, a erdžanie koní tak vystriedalo cvrlikanie svrčkov. Nastala tmavá noc a slúžka sa znovu vybrala do…