Bolo sedem hodín ráno a Vili bol mrzutý.
Vili bol mrzutý každé ráno, najmä keď bolo treba vstávať do školy. Ale dnes bol ešte mrzutejší než obvykle. Jeho malý braček celú noc chrápal a on nemohol spať.
„Neznášam ranné vstávanie!“ hundral Vili.
Vtom sa na jeho hlave začalo diať niečo zvláštne. Hneď vyskočil z postele a bežal sa pozrieť do zrkadla. Spomedzi vlasov mu vykukovali dva hrbolčeky, čosi ako vyrážky. Chlapcovu náladu to ani trochu nezlepšilo.
Nestihol však o tom premýšľať, lebo už na neho z kuchyne volala mamka: „Vili, zas prídeš neskoro!“
„Neznášam školu! A neznášam ranné vstávanie a neznášam brata,“ mrmlal si chlapec, keď sa vliekol dolu schodmi.
Keď ho mamka uvidela, zalapala po dychu: „Vili, čo sa ti stalo s hlavou? Veď... ty máš rohy!“
Vili si siahol do vlasov a naozaj – malé hrbolčeky medzičasom narástli. Teraz mu z hlavy trčal párik krátkych, špicatých rohov.
„Musíme ísť k lekárovi,“ zalomila mamka rukami, vzala ho za ruku a zamierila s ním rovno do garáže. „Nastupuj!“
„Ale mne v aute býva zle,“ zaprotestoval Vili.
„Si akýsi zelený v tvári, to je pravda,“ všimla si mamka. „Vlastne nie. Si dosť zelený.“
A mala pravdu. Vili od hlavy po päty zozelenel.
„No nič, lekár bude vedieť, čo s tým. Poďme!“ zavelila ustarane.
Vili reptal celou cestou k doktorovi a neprestal ani vtedy, keď dorazili. V čakárni mu bolo príliš horúco, čakanie bolo pridlhé, časopisy boli príliš nudné. A jeho koža naberala čoraz zelenšiu farbu.
Keď konečne prišli na rad, lekár zmeral chlapcovi teplotu, popočúval tlkot jeho srdca, pozrel sa mu na jazyk a všelijako do neho poštuchoval.
„Sú to bradavice,“ konštatoval napokon a uhladil si bradu. „Určite je to vírus bradavíc. Nedotkol si sa v poslednom čase náhodou nejakej ropuchy?“
„Fuj, jasné, že…