O dievčatku s mandľovými očami

„Otecko, videl si našu novú spolužiačku?“ vybehla zo školy Magdalénka. „Má hrozne divné oči!“ zvolala a vyvalila na otecka svoje svetlomodré okále.

„Divné oči? Ako to myslíš, Magdalénka?“ začudoval sa otecko a vzal dcérke školskú aktovku z pliec, aby sa jej lepšie poskakovalo.

„Vieš, má ich také... iné. Tomáš vravel, že je... počkať, ako to bolo... šikmooká!“

„Aha,“ usmial sa otecko, „takže ona má mandľové oči!“

„Mandľové oči?“ nechápala Magdalénka. Mandle poznala – sú to tie sladké hnedé semienka, ktoré mamička pridáva do koláčov. Alebo ich zavše chrúme na desiatu len tak k ovociu.

„Ak chceš, môžem ti o tých mandľových očiach porozprávať,“ navrhol otecko.

Vonku bolo krásne a nikam sa neponáhľali, a tak sa obaja posadili na lavičku v parku.

„Kedysi dávno si každý človek mohol vybrať, ako by chcel vyzerať. Aké by chcel mať oči, aké vlasy, aký nos... Skrátka, keby si si k narodeninám priala nové uši, vyrazili by sme do obchodu a nejaké ti zaobstarali.

Jedno dievčatko, volalo sa Lin, zbožňovalo mandle. Rodičia Lin mali totiž obrovský mandľový sad. Pestovali tie najvychýrenejšie mandle široko-ďaleko – veľké, zlatohnedé a lahodné. A tak Lin raz napadlo, že by chcela presne také oči – mandľovohnedé. A nielen to. Keď ju v obchode pán predavač vyzval, aby mu tie vysnívané oči nakreslila, dala im podľa milovaných mandlí aj tvar. Veru, chvíľu to trvalo, kým také oči dokázali vyrobiť, ale podarilo sa! Lin z nich bola nadšená. A čo sa dialo, keď ich potom ukázala spolužiačkam a spolužiakom v škole? Továreň ich ani nestíhala vyrábať, taký mali mandľové oči úspech. Všetkým sa páčilo, ako sa zlatisto trblietajú, keď do nich zasvieti slniečko. To bola novinka!

Potom sa ale kvôli obrovskému záujmu hnedá farba celkom minula. K iným odtieňom sa mandľový tvar až tak nehodil, a preto továreň vyhlásila, že s…