O Zuzanke, ktorá nechcela spinkať

Za oknami sa zvečerievalo a zapadajúce slnko sfarbilo oblaky do zlata a ružova. Mamička s ockom práve odkladali zo stola riady po večeri. Malá Zuzanka s príjemne plným bruškom odbehla rovno k svojim hračkám. Práve postavila z kociek most, popod ktorý jazdila vláčikom sem a tam.

„Zuzanka, ešte sa chvíľočku pohraj a potom si pôjdeme spoločne obliecť pyžamko, dobre?“ pripomenula jej mamička.

„Nieee, mami, nechcem pyžamko! Ja sa chcem ešte hrať!“ zlostilo sa dievčatko.

Zuzanka nedávno oslávila štvrté narodeniny. Mala už také dlhé vlásky, že sa jej dali zapliesť do tmavého vrkoča, a už pol roka chodila do škôlky. V škôlke sa jej páčilo, lebo tam mali veľa hračiek, a Zuzanka sa veľmi rada hrávala. Vytvárala veže zo stavebnice, upratovala domček pre bábiky, varila v detskej kuchynke. Alebo kreslila, skladala koľajnice pre svoj vláčik, trénovala plyšové zvieratká. Večer čo večer sa nedokázala odtrhnúť od svojich obľúbených hračiek a dostať ju do postieľky bola nesmierne zložitá úloha. A tak to bolo aj dnes.

Rodičia už upratali celú kuchyňu. „Pripravil som ti do pohára teplé mliečko!“ volal ocko.

„Ale ja ešte musím dostavať most!“ vyhovárala sa Zuzanka.

O chvíľu zakričala mamička: „Už som ti ustlala postieľku a pripravila pyžamko!“

„Ale ja som ešte nedokreslila obrázok!“ krivilo pery dievčatko.

Mamička si vzdychla. Našťastie bol práve piatok, ráno nemusia vstávať do škôlky. „Zajtra sa chystáme na výlet do zoo, spomínaš si? Šup-šup do postieľky. Už sa určite tešíš, však?“

„Teším sa na výlet,“ odvetila Zuzanka sklonená nad obrázkom. „Ale neteším sa na postieľku. Chcem sa ešte hrať!“

Dievčatko sa po dlhom presviedčaní prezlieklo a sadlo si do postieľky, ale predtým si do nej nanosilo všetky obľúbené hračky: sivého plyšového sloníka, modrého psíka so zahnutým uškom, dve najmilšie bábiky a jedno autíčko. Za oknom sa už úplne zotmelo…