Papraďový kvet

Kedysi dávno žil v malej dedinke kdesi v Poľsku chlapec menom Jacek. Nik ho však nenazval inak ako Všetečník. Vždy chcel totiž vedieť viac než ostatní. Zaujímalo ho úplne všetko, od pečenia chleba až po rúbanie stromov. Najviac ho lákali osudy hrdinov a šikovných ľudí, ktorí dosiahli veľké veci.

Jedného večera sa všetci z dediny zišli pri ohni a rozprávali si príbehy. Vtedy ešte neexistovali televízory a prostí ľudia nevedeli ani veľmi čítať. Obľúbenou kratochvíľou tak bolo počúvanie najrôznejších historiek za zvukov praskania ohňa.

V ten večer bol rad na jednej veľmi starej žene. Hovorilo sa, že zamlada precestovala celý svet a videla veci, o akých sa ostatným dedinčanom ani len nesnívalo. Všetci sa pohodlne usadili, dívali sa do praskajúcich plameňov a žena sa pustila do rozprávania.

„Svätojánska noc je najkratšou nocou v roku. A práve v túto noc vraj hlboko uprostred temného lesa rozkvitá papradie. A nie len také hocijaké! Jeho trblietavý zlatý kvet splní tomu, kto ho nájde, každé želanie,“ usmiala sa starenka tajomne.

Ostatní dedinčania prestali vnímať tancujúce plamienky a očami jej viseli na perách. Čarovný kvet papradia! Keby len taký dokázali nájsť!

Aj Jacek nadšene načúval. Zaumienil si, že keď príde svätojánska noc, vydá sa také papradie hľadať.

„Čarovný kvet zmizne s prvým kohútím zakikiríkaním,“ pokračovala starenka, „a nenájde ho len tak hocikto. Strážia ho stromy a všetky lesné bytosti. Objaviť ho môžu len ľudia dobrí a spravodliví. A ešte jedna vec je na kvete zvláštna: kto ho nájde, nesmie sa o získané bohatstvo podeliť s inou živou dušou, inak sa to všetko rozplynie ako para nad hrncom.“

Jacek Všetečník sa už nemohol dočkať svätojánskej noci. Keď konečne nastal ten dlhoočakávaný večer, hneď po zotmení vyrazil do lesa hľadať bájne papradie.

Hoci Jacek poznal les ako svoju dlaň, tej…