Zrnko 4. časť

„Heej, ale čo my tu teraz budeme robiť, keď strom, ktorý sme mali spíliť, je vyliečený?“ položil si nahlas otázku drevorubač Jozef Pahýľ a pozrel na svojho kolegu Janka Pršteka, ktorého až prsty svrbeli, čo by najradšej svoju motorovú pílu po servise už aj vyskúšal.

„Tak akože nič teda? Nezapílim si?“ nešťastne sa díval na vyliečený strom Ján, keď vtom mu skrsla v hlave ďalšia z plejády geniálnych myšlienok. „A čo keby sme si len tak ľahli pod ten strom a zjedli všetko, čo nám na celý deň do lesa zabalili?“ zmenil tému. Predstava, že by sa pracovná zmena drevorubačov zvrtla na piknik v lese bola naozaj lákavá.

„Nedbám,“ odvetil Jozef Pahýľ a hneď a zaraz vyťahoval zabalený omastený chlieb s cibuľou. Namiesto deky si pod seba hodil prešivák a o pár sekúnd už do seba tlačil domácu maškrtu.

Janko Prštek si takisto vytiahol svoju desiatu, ktorú mu mama zabalila pekne do servítky, keď zrazu uvidel, že za kríkom sa niečo pohlo. „Aha, hus! Aj s ďatľom! Aj s kukučkou! Heš, ideš voľakde!“ zahnal sa na vtáky.

Tie sa, samozrejme, natoľko vyplašili, až perie lietalo. A nie iba to. Zrnko, sušiace sa na Periuslave, odpálilo z krídla vyplašenej husi tak nešťastne, že dopadlo priamo na rozjedený chlieb s masťou a cibuľou, na ktorom si práve v tej chvíli pochutnával drevorubač Jozef Pahýľ, až sa mu hrče za ušami robili.

Hus Periuslava si ani nevšimla, že Zrnko je úplne mimo. A keďže už aj tak meškala do práce na poobednú zmenu, do závodnej jedálne hrnce mastiť, frčala vzdušnou čiarou, ako sa len najkratšie dalo.

Kukučka s ďatľom vyleteli do bezpečnej vzdialenosti na najvyšší konár stromu a s napätím sledovali, či Zrnko skončí v bruchu Jozefa Pahýľa, alebo nie.

„Neboj, niečo určite vymyslí. Veď už elektriku v celom okrese vyhodilo, skoro hus…